Pyopoesy - ...alea iacta est... (2009)

Pred touto novinkou vydali Banskobystričania dlhohrajúci album v roku 2001, odvtedy okrem DVD nič. Osem rokov je doba, za ktorú bežná kapela dokáže vzniknúť, zahrať, nahrať a zmiznúť v prepadlisku dejín napríklad preto, že nemá vydavateľstvo, manažment zabezpečujúci svetové turné, mercedesy, helikoptéry, vily s bazénmi a iné takéto veci, ale sú ľudia, ktorí si povedia „dá sa to aj inak“, a fungujú. Neriešim, že Pyopoesy aj tento album vydali na vlastné triko, niekto proste nemá šťastie bez ohľadu na kvalitu hudby, mám pocit, že s hľadaním vydavateľa sa už chalani ani nezalamujú a majú radšej všetko pod vlastnou kontrolou. Povedzme si otvorene – vydavateľstvá chcú z niečoho žiť a preto idú po aktuálnych trendoch. Po tých naopak Pyopoesy nešli nikdy, čo je plus, ale s týmto prístupom je vždy pravdepodobnosť, že starať sa budete sami. V zásade od začiatku kariéry hrá táto banda melodickú extrémnejšiu metalovú hudbu, v podstate melodický death metal, ale tak, že s nejakou švédskou, fínskou alebo gréckou záležitosťou by ste si ich v starších časoch nepomýlili rovnako, ako si ich dnes nepomýlite s nejakým tým „metalcorom“. To, že vývoj ide ďalej a osem rokov je osem rokov, sa prejavilo hlavne v skladateľskej a hudobníckej zručnosti, v aranžmánoch, zvuku a vyspievanosti vokálu. Svojho štýlu sa skupina drží rovnako ako svojej typickej textovej náplne, zameranej na cirkev a ostré odsúdenie toho, čo sa udialo pod jej záštitou, historické námety (púnske vojny), ale aj na vnútorné pocity od lásky po bolesť a ťažobu života. Tá tematika lásky vás desiť nemusí, tam, kde sa jej texty dotýkajú, to fakt žiadny slaďák nie je. Hudobne Pyopoesy stavajú v prvom rade na stredne rýchlom, rýchlejšom a občas náklepovom melodickom death metale európskeho štýlu s energickými, ale vypracovanými gitarovými aranžmánmi, náladovými, často pochmúrnymi harmóniami a bohatými sólami. Devízou albumu je po skladateľskej stránke chytľavosť, až pesničkovosť. Žiadne bombastické, ťažko uchopiteľné rozsiahle kompozície, ale priamočiaro zahrané skladby, ktoré sa poslucháčovi zaryjú pod kožu na prvé počutie, a navyše tam nejaký čas vydržia. Vyvážené striedanie energických, agresívnych, a voľnejších, občas až poloakustických partov funguje vynikajúco, rovnako ako variabilný vokál – od growlingu cez rev až po čistý spev. Zaujímavým nápadom je využitie sólovej gitary pod niektorými vokálnymi linkami, také čosi zas tak často nepočuť, skôr by som povedal, že u väčšiny skupín je to „tabu“. Do istej miery novým momentom je u Pyopoesy väčší príklon ku klasickému thrash metalu, v „I’m Your God“ až do tej miery, že tam niektoré party vrátane vokálu pripomínajú Metalliku. A veľmi odvážnym nápadom je vyslovene baladická záležitosť „The Flames“ – pomalé tempo, brnkanie, melancholický spev, hotová „rádiová“ záležitosť, hoci prípadnými „hitmi“ sa stanú skôr klasické metalové kusy z tohto CD. Pokiaľ ide o zvuk, nahrávalo sa v Poprade u M. Barlu, celkový výsledok je príjemne počúvateľný, čisté gitary, dynamické vokály, ostré bicie, presne takéto znenie súčasným Pyopoesy sedí úplne presne. Odhadujem, že nový album týchto matadorov ich starých fanúšikov nemá ako sklamať a potenciálne by – aký paradox – mohol okrem milovníkov deathmetalovej melodiky osloviť aj metalcoreovú mlaď, ktorá s prekvapením zistí, že tu má všetko, na čo ju namotali trendové spolky. Ledaže by nevedela stráviť, že tento album nahrali „metalisti“:-D (Martin)
Pyopoesy © 2010      Online monitor:      Cunter:      Bukelo ©